Freecamp na Liptove a Orave 5.7. - 7.7.2019

Blížil sa predĺžený víkend a nás to zas ťahalo niekam von, do prírody. Prejsť sa po lese, objaviť nové zaujímavé miesta na Slovensku a v neposlednom rade pozbierať aj zopár kešiek.

Voľba tentokrát padla na Liptov a na Oravu. Ešte sme neboli ani v Kvačianskej a ani v Prosieckej doline. Na okolí je zopár keškovacích trailov (viac kešiek za sebou v neveľkej vzdialenosti). 

 

Z domu sme vyrazili ešte večer 4.7.2019 a okolo 22:30 sme zaparkovali na zelenej lúčke pri parkovisku vo vstupe do Kvačianskej doliny, ktorá slúži na parkovanie áut v silnej sezóne. Toto miesto som si pozeral už doma na mape. Mala by sa tu dať stráviť pokojná noc. Na parkovisku sa nachádzal aj jeden český karavan, tak sme boli spokojní, že to tu bude asi OK.

5.7.2019 - 1. deň  Prosiecka dolina (SK) a Kvačianska dolina (SK)

Ráno po prebudení som sa išiel pozrieť na okolie, kde sme vlastne v tej tme zastavili.

Okolie bolo naozaj krásne, udržiavané.

Čo nás veľmi potešilo bol blízky bufet a aj sociálne zariadenia, ktoré boli, na naše prekvapenie, na vysokej úrovni. Otvorené boli už hodinu pred otvorením bufetu. Dali sme si rannú kávu, raňajky, zbalili sa do ruksakov (hlavne veľa vody) a vydali sa po žltej značke smer Prosiecka dolina.

Trasu týmto smerom nám odporučili priatelia, ktorý tento okruh už absolvovali. Tento úvodný kilometer je vlastne presunom do Prosieckej doliny, popod kopec cez les, s občasným výhľadom na blízke dediny a aj na Liptovskú Maru. Odporučili nám ho absolvovať na úvod túry, keď sme ešte plný síl a elánu. Ak by sme sa vydali najskôr cez Kvačiansku dolinu, tak by sme tento "nudný" úsek museli absolvovať na záver už riadne unavení. Hlavne aj po rebríkoch v Prosieckej doline by sme ale museli zostupovať čo nie je sranda. 

Ako sme sa blížili k začiatku doliny v diaľke sme videli plné parkovisko pri obci Prosiek. Asi zatvorené obchody počas štátneho sviatku spôsobili takýto nával turistov. Pri vstupe do doliny bol informačný panel o rôznych druhoch odpadu a čase ich rozkladu v prírode. Myslíme si, že by takýto panel mal byť pri každom vstupe do prírody, kde sa vyskytuje veľa turistov. A to nehovorím o tom, že by to bolo dobré mať aj na školách, aby si deti uvedomili koľko trvá také rozloženie odpadu v prírode. Viem, že je to základná vec, ktorú by sa deti od rodičov mali naučiť, ale ...

Smerová tabuľa jasne ukazovala smer našej cesty do Prosieckej doliny po modrej značke.

Po pár metroch nás privítala tiesňava Vráta so svojimi drevennými mostíkmi. Na úvod je to veľmi pekná pozvánka do celej doliny. Mali sme to šťastie, že v tú chvíľku sme tam boli sami, tak sa nám podarili celkom pekné fotky :).

V týchto miestach je ešte viditeľný potôčik Prosiečanka, o kúsok vyššie je potôčik už stratený pod kameňmi. Pri vyššej hladine vody to ale môže byť poriadne mokrá prechádzka. Cestou bola aj jedna keška venovaná práve tiesňave "Vrátam", ale GPS na týchto miestach bolo veľmi nepresné, tak sme si nájdenie kešky nechali na niektorú budúcu návštevu.

Pokračovaním po modrej turisticky značenej trase (TZT) sme zvládli aj úsek na skale, cez ktorú sme sa dostali len vďaka reťaziam. Práve v týchto miestach dobrovoľníci odstraňovali popadané stromy z koryta rieky.

Veľká vďaka patrí všetkým dobrovoľníkom, ktorí venujú svoj čas a niekedy aj svoje prostriedky, na to aby sme sa mi ostatní mohli cítiť bezpečne a uvidieť prírodu vo svojej najkrajšej podobe.

Keďže naša rýchlosť v prírode sa ani zďaleka nepodobá rýchlosti štandardnej turistickej chôdze, tak máme viac času na sledovanie okolia. Ako jeden z bonusov čo sme objavili to boli aj lesné jahody ...

Cesta nám ubiehala celkom rýchlo. Na lavičkách popri chodníku oddychovali starší a aj malé deti. My sme tiež využívali tieto miesta na zastavenie a dodržiavanie pitného režimu. Čím viac sme pili, tým ľahšie boli naše ruksaky :). Asi po hodinke a pol po vstupe do doliny sme sa dostali k odbočke k vodopádu Červené piesky. Tento názov vodopád dostal podľa strmej skaly z ktorej steká, ktorá má červenkastú farbu.

Ak sme sa chceli dostať až úplne pod vodopád bolo treba zdolať úsek chodníka, ktorý bol veľmi strmý. Tým, že bola táto časť cesty zabezpečená reťazou, sa to dalo zvládnuť celkom v pohode.

Na naše prekvapenie však vodopád nepadal. Okolo stojaci turisti hovorili, že je sucho a je málo vody v prírode. No my vieme z dôveryhodného zdroja, že jednoducho zabudli zaplatiť za vodu, tak vodári vodopád odpojili :):):):). Tento momentálne "suchopád" by mal byť najvyšším vodopádom Chodských vrchov.

Tomuto miestu je venovaná aj keška, ktorú sa nám vďaka pomoci dvoch mladých kešerov podarilo nájsť. Ďakujeme za pomoc susyx a plukovník9.

Cestou od vodopádu sme sa začali pripravovať na asi najkrajšiu časť Prosieckej doliny - rebríky a reťaze, vďaka ktorým sa v tiesňavách prekonáva prudké prevýšenie.

Po chvíľke stúpania sme už na vrchole tiesňavy hľadali ďalšiu kešku venovanú Prosieckej doline. Tu sme sa opäť stretli so známou dvojicou z Červených pieskov. Spoločne sme kešku našli a zapísali sa.

Od križovatky TZT Svorad sme pokračovali po modrej trase. Tá nás viedla dlhou lúkou s krásnymi výhľadmi na okolité kopce. Na tejto okružnej ceste sa nám veľmi páčil ten kontrast, najskôr les, potom tiesňava, skaly rebríky a teraz obrovská lúka plná kvetov a bodliakov.

Keďže nám všetko trvá dlhšie ako má, tak sme sa už nevedeli dočkať kedy lúka skončí a dostaneme sa do dedinky Veľké Borové, kde sa väčšina turistov zastavuje na obed. Pre nás to o 15-tej bol skôr dobrý olovrant :).

Obec Veľké Borové je známa aj tým, že sem v roku 1895 padol meteorit o hmotnosti vyše 6,16 kg. Najväčší kus o váhe 5,88 kg je vystavený v múzeu v Budapešti a rôzne menšie kúsky po ďalších múzeách vo svete.
 

Dali sme si tu držkovú polievku, jelení guláš s plackami, bryndzové halušky, kofolu ... Všetko bolo veľmi chutné. Boli sme takí hladní, že sme vám to zabudli aj odfotografovať :). Tak aspoň jedálny lístok s dennou ponukou ...

Po dobrom jedle a kofolke sme pokračovali po modrej TZT smerom do Kvačianskej doliny. Cestu nám skrížila tabuľka s odkazom na Ráztocký vodopád.

Neváhali sme, prebehli cez drevenú lávku a o chvíľku sme sa pozerali na cca 8 m vysoký vodopád. Mali sme šťastie a v tomto vodopáde bolo aj trochu vody. Drevený rebrík, ktorý je vidieť na fotkách  z internetu sa tu nenachádzal, takže nad vodopád sme sa nedostali. No napriek tomu tu bolo veľmi pekne. Dokonca sme sa tu ocitli celkom sami, tak sme sa na chvíľu započúvali do zvukov tečúcej vody ... 

Od vodopádu to bol len kúsok na Oblazy. Jedná sa o súbor dvoch vodných mlynov, ktoré sa podarilo vďaka neziskovej organizácii zachrániť pred úplným zničením. Vládne tu naozaj pokoj a pohoda. Sú tu lavičky, preliezačky pre deti a široké možnosti na posedenie a oddych. My sme sa vybrali na prehliadku dolného mlyna, ktorý je zrekonštruovaný a prístupný verejnosti. Vstupné je tu dobrovoľné a slúži na jeho ďalšiu obnovu.

Pri odchode sme si zakúpili ešte upomienkový predmet - magnetku a dali sa do rozhovoru s jedným zo zanietených "opravárov" mlyna. Ak budete mať chvíľku voľna, zastavte sa tu, aby ste si mohli predstaviť, aké to bolo všetko premyslené a dômyselné ... Aký boli naši predchodcovia šikovní a schopní, ako vedeli využiť silu vody na rôzne uľahčenie práce - mletie obilia, rezanie dreva, v kováčskej dielni ...

Teraz nás čakal už len výstup na kopec, aby sme sa mohli napojiť na červenú TZT. Táto cesta je zároveň aj cyklistickom chodníkom, takže sme si museli dávať pozor aby nás pri svojich rýchlych zjazdoch nezrazili.

Kvačianska dolina nás privítala vyhliadkou na Malý Roháč. Nová drevená vyhliadková lávka je dobre umiestnená, aby bol krásny výhľad do celej doliny. 

Nafotili sme zopár obrázkov, našli sme kešku, ktorá je naozaj veľmi šikovne umiestnená. Podľa zápisu v logbooku bolo jasné, že naši dnešní kešerskí kolegovia tu už tiež boli :).

Vďaka informačným tabuliam sme sa dozvedeli o doline veľa zaujímavých informácii, napríklad aj o tom, že ešte pred "pár" rokmi tadiaľto viedla cesta pre autá. Sme radi, že prírodu to moc nepoznačilo, a dovolilo nám to uvidieť a odfotografovať aj toto - nádherný plesnivec v tesnej blízkosti chodníka.

Pri ďalšej vyhliadke do doliny sme boli drevenou tabuľkou upozornený, aby sme sa pozreli medzi stromy. Samozrejme "Veľký brat" - Jánošík, nás celou cestou sledoval ... Však sa presvedčte sami, podobá sa?

K parkovisku to bolo už len kúsok a my unavený po celodennej túre sme sa ešte raz pozreli do kaňonu Kvačianskej doliny z vyhliadky Kobyliny.

Cca o 18:15 sme dorazili na parkovisko. Poriadne unavený sme sa pobrali do bufetu, v ktorom sme sa tešili na lángoše. Žiaľ podľa informácii od obsluhy, takýto nával turistov dnes nečakali a všetko jedlo mali vypredané. Tak sme si dali aspoň kofolu (toľko neplatenej reklamy v jednom blogu).

Pri aute sme si teda uvarili večeru a unavený po túre sme zaľahli do Kevina. 

Dnešný výlet trval skoro 10 hodín a prešli sme cca 18 km.

6.7.2019 - 2. deň   Oravský Biely Potok - séria kešiek (SK) a Oravice (SK)

Ráno nás privítalo krásnym slnečným počasím. Ako sme vyšli z auta, tak sme zbadli vedľa nás stáť český Multivan, ktorý tu tiež nocoval. A o kúsok ďalej zas pribudol ďalší autokaravan. Takže na toto miesto chodí prespať v aute asi viac ľudí.

S manželským párom z Multivanu sme si pri spoločných raňajkách porozprávali o výhodách a aj nevýhodách našich spacích úprav. Taktiež sme si spomenuli na zážitky z ciest. Oni mali precestovaný západ Európy, mi zase východnú časť.

No a nadišiel čas vybrať sa ďalej. Dnešný deň sme chceli stráviť v prírode, na keškách v okolí Oravského Bieleho Potoka. Je to taký menší trail so 44 keškami a s trasou cca 15 kilometrov.

Po príchode do dediny sme sa vybrali na parkovisko k cintorínu, kde celý okruh začína.

Trasa viedla najskôr po červenej TZT zelenými lúkami, z ktorých boli krásne výhľady na všetky strany. Aj na dedinu Oravský Biely Potok. Kešky boli rozmanité, dokonca sme kvôli nim museli liezť aj na strom (už to nie je také jednoduché ako za mlada).

Príroda je tu krásna a dokonca sme mali čas si pochutnať aj na čučoriedkach, ktoré práve dozrievali. Boli sme prekvapení, že ešte nie sú vyzbierané. Taktiež sme čakali či sa niekde neobjaví nejaký maco, ktorý by nám vysvetlil, že lesné plody sú jeho :). No našťastie sa neukázal :).

Cesta viedla síce do kopca, ale ubiehala celkom rýchlo. Na vrchole kopca Mních sme si spravili malú pauzičku a tešili sa na klesanie. To bolo iba kúsok a už nás čakal ďalší kopec "Machy".

Výhľady boli naozaj krásne. Dokonca sa objavil aj jeden motýľ, ktorý si mňa asi pomýlil s krásnou kvetinou :).

V týchto miestach sme si našli pod stromom chládok a trošku posedeli pri obede, ktorý sme si priniesli. Odtiaľto konečne cesta klesala až k odbočke "Prieková", kde bolo vidieť a počuť hukot lesných strojov. Zopár stromov bolo aj krížom cez chodník. No predpokladali sme, že je to dôsledkom ťažby.

Ako sme postupovali ďalej, stromov cez chodník bolo viac a viac. Asi vietor stromy polámal.

Nájsť kešky bolo čím ďalej ťažšie. Dokonca miestami sme sa ani nevedeli dostať k miestu, kde by sa mala keška nachádzať. Celá cesta na kopec "Kopec" bola nepriechodná. Táto časť cesty bola veľmi fyzicky náročná. Dokonca sme museli vyjsť z lesa, aby sme sa vôbec mohli posúvať dopredu. Aj zostupovanie z kopca "Kopec" bolo veľmi náročné. Bola tu veľká kalamita a majitelia lesov ešte nestihli spriechodniť značené turistické trasy.

Približne v polovici cesty z "Kopca" na križovatke "Bane" sme sa vrátili na modrú TZT. Úplne unavený sme už čakali, kedy sa opäť ocitneme v dedinke Oravský Biely potok a nasadneme do auta. To sme mali na pláne dnešný deň zakončiť v termálnej vode v Oraviciach.

Veľmi nám pomohlo, že v diaľke sa už objavil cintorín, pred ktorým parkoval náš modrý "Kevin". Cesta k nemu bola ešte dlhá, no vidina oddychu v horúcej vode nás hnala dopredu.

Vidíte v diaľke nášho modrého Kevina?

Od tohto pohľadu to k autu trvalo ešte nekonečných 45 minút. Keď sme sa tam konečne dostali, bolo 19:15 a museli sme sa rozhodnúť čo ďalej. Naše unavené a doráňané nohy nás presvedčili, že aj hodinka v horúcej vode im prospeje.

Pri pokladni na vonkajšom termálnom kúpalisku v Oraviciach nás ešte pani, ktorá predávala vstupenky ubezpečovala, že aj o 19:45 sa nám oplatí zaplatiť vstupné 5 euro. Síce sa všade píše, že bazény fungujú do 20:30, ale že môžeme zostať aj o chvíľku dlhšie. Areál zatvárajú o 21:00 hod.

Vstup do horúcej vody bol dosť bolestivý. Každá ranka od konárov, každé pichnutie od ihličia sme cítili. Bolo to krásne zakončenie tohto dňa.

Keďže sme už nemali síl hľadať miesto na prespanie išli sme na istotu. Parkovisko Roháče - Spálená bolo vzdialené cca 20 km, ale vedeli sme, že výhľady na vychádzajúce slnko na tomto mieste sú neopakovateľné. Na parkovisku bolo odhadom aj okolo 20 áut a karavanov, ktoré tu nocovali.

Turistika okolo Oravského Bieleho Potoka mala 15,3 km a trvala nám skoro 9 hodín.

7.7.2019 - 3. deň   Kubínska hoľa - "Po mackovej stope"

Ráno sme sa zobudili na auto, ktoré zaparkovalo hneď vedľa nás. Prišli poľskí turisti, ktorí nebrali ohľad ani na zatemnené okná. Riešili si svoje raňajky a prípravu na turistiku hlavne otváraním a zatváraním dverí. Vďaka nim sme skoro ráno vyšli z auta a urobili pár záberov okolitej prírody, ktorú osvetľovalo vychádzajúce slnko.

Od rána fungovala lanovka a vo vynovenej budove boli k dispozícii čisté, vynovené sociálne zariadenia. Boli sme veľmi príjemne prekvapení.

Dnešný deň sme mali na pláne zvládnuť sériu kešiek s názvom "Po mackovej stope". O tejto sérii sme sa dočítali len samé pozitíva, tak sme sa veľmi tešili.

Previezli sme sa z jedného lyžiarskeho strediska do druhého (Roháče-Spálená => Kubínska hoľa) a na prázdnom parkovisku našli miesto v tieni. Hneď ako sme vypli motor nášho auta vedľa nás zastavilo ďalšie auto. Boli to naši známi s Multivanom, s ktorými sme strávili predchádzajúce ráno.

Po krátkom rozhovore o včerajších zážitkoch sme sa vydali každý svojou cestou. Rozlúčili sme sa s tým, že pri ďalšom náhodnom stretnutí už budeme musieť siahnuť na zásoby alkoholu a stretnutie osláviť :).

Séria "Po mackovej stope" sa skladá z 30tích kešiek, ktoré sú v jednej línii po modrej TZT. Našim plánom bolo pozbierať celú sériu a vrátiť sa na parkovisko.

Hneď úvodná keška nás presvedčila, že vybrať sa na túto sériu bolo dobré rozhodnutie.

Táto modrá TZT je vo veľkej miere aj cyklotrasou, takže cesta bola široká, upravená a miestami dokonca asfaltová.

Výhľady, ktoré sa občas cestou ukázali medzi stromami boli veľmi pekné.

Prvých sedem kešiek bolo do mierneho kopca, čo nás tešilo, lebo sme vedeli, že pri spiatočnej ceste to bude dole kopcom :).

No potom to začalo.

Cesta pomaly klesala ... niekedy viac, niekedy menej. A už sa nám v hlavách začali objavovať čierne myslienky na návrat a stúpanie, na ktoré sme po včerajšej túre cez polom vôbec nemali síl.

Po nájdení poslednej kešky sme sa rozhodli, že žiadny návrat sa nekoná, ale budeme pokračovať po modrej značne pekným klesaním do Istebného.

Cestou sme stretali rodinky s kočíkmi, turistov ale aj obyčajných prechádzajúcich sa, ktorí využili krásne nedeľné poobedie na pobyt v prírode. A tá tu bola naozaj krásna.

Také množstvo motýľov sme už dávno nevideli (naposledy asi pred 7-mimi rokmi na Zárubách).

Rozmýšľali sme, ako sa vlastne dostaneme z Istebného k autu na parkovisku Kubínska hoľa. Napadol nás ako prvý autobus. Snažil sme sa vyhľadať cez mobil spojenie, ale v čase, keď sme sa blížili do centra dediny, žiadny nešiel. Druhou alternatívou bolo, že pôjdeme stopom. Ale žiaľ ani tu nám nebolo dopriate šťastie. Buď autá nezastavili, alebo išli opačným smerom.

V miestnej krčme sme si dali kofolku a dostali sme radu, že si môžeme zavolať taxík. Tento nápad sa nám celkom páčil. No pred tým sme si ešte odbehli k miestnemu artikulárnemu kostolu sv. Michala. Tu sme našli kešku venovanú tejto veľmi zaujímavej stavbe.

Artikulárne kostoly museli stáť na okraji obcí, mimo mestských hraníc. Na ich stavbu sa nesmel použiť kameň ani železo. Stavať sa mohli teda jedine z dreva. Tieto kostoly nesmeli mať veže, zvony a vchody museli byť odvrátené od obce. Pôvodne bolo postavených 9 artikulárnych drevených kostolov, z ktorých sa do dnešného dňa zachovalo iba 5 (zdroj: pokladyslovenska.sk).

Už sme pomaly vytáčali číslo na taxislužbu, keď pri nás zastavilo auto. Tam bola rodinka s ktorou sme sa stretli v lese a prehodili pár slov. Ochotne nás zobrali až na Kubínsku hoľu na parkovisko. Aj touto cestou sa im chceme poďakovať za ochotu.

Toto nás ubezpečilo v tom, že ak sme na seba milý a priateľský, tak sa nám to nejakým spôsobom vráti.

Cesta domov bola v celku pokojná, no naše telá sa po náročnom turistickom víkende tešili na domácu posteľ :).

Dnes sme absolvovali prechádzku, ktorá mala 14,7 km a trvala nám cca 5:30 hodín.