Okruh Srbsko, Kosovo, Albánsko, Severné Macedónsko 06.09. - 18.09.2023 - 1. časť (06.09. - 11.09.2023)

Plán na letnú dovolenku vznikal tento rok dosť dlho. Vymysleli sme si cestu do Srbska a Kosova, kde sme ešte doteraz neboli, a samozrejme, že sme si to chceli spojiť s pobytom pri mori v Albánsku. Ešte sme sa chceli zastaviť aj v Severnom Macedónsku, kadiaľ sme v roku 2017 iba krátko prechádzali.

Balkán je skrátka plný nami neobjavených zákutí a prírodných krás. Takže plánovanie bolo trošku problematické, pretože sme mali veľa zaujímavých bodov na tak málo dní dovolenky 😊.

06.09.2023 - 1. deň   Subotica (SRB), Pačir (SRB)

Ráno sme naložili veci do auta a pred obedom už sme sa uberali smerom k Maďarským hraniciam pri Komárne. Našťastie nás tam teraz žiadne kontroly nečakali, takže o chvíľku sme už boli na diaľnici smerom na Srbsko.

Cesta po diaľnici bola bezproblémová. Ako sme sa blížili k hraniciam, tak sme mali dilemu, či využiť diaľničný hraničný priechod, alebo „starý“. Rozhodli sme sa pre prechod mimo diaľnice. Bolo pred nami asi 10 áut, ale išlo to celkom pomaly. Možno to bolo spôsobené aj tým, že nás predbiehali rôzny bicyklisti a motorkári. Počkali sme si asi 30 minút, kým sme sa dostali na rad. Kontrola dokladov prebehla rýchlo, všetko bolo v poriadku a už sme aj boli v Srbsku.

Nasmerované sme to mali najskôr do mesta Subotica. Srbsko nie je zatiaľ v EU, takže roaming je dosť drahý. Rozhodli sme sa preto zakúpiť si lokálnu SIM kartu na dáta. Výhodou je, že štáty západného Balkánu, ktoré nie sú v EU, majú medzi sebou uzatvorenú dohodu o vzájomnom roamingu. Takže nami zakúpené dáta nám platili vo všetkých krajinách, ktoré sme mali v pláne navštíviť.

Parkovanie v meste Subotica sme mali naplánované čo najviac v centre. Jednalo sa o platené parkovisko, za ktoré sme počas našej vyše hodinovej návštevy zaplatili necelé 1 Euro a aj to s kartou.

Od parkoviska to už bolo len pár metrov na pešiu zónu a ocitli sme sa pri modrej fontáne, ktorá sa nachádza pri radnici.

Radnica je najznámejšou stavbou v meste. Bola postavená v rokoch 1908 - 1912 v secesnom štýle.

Jej dominantnou je 76 m vysoká veža, na ktorej sa nachádza aj vyhliadková plošina.

Urobili sme si prvé dovolenkové fotografie, navštívili náš obľúbený McDonald´s a vybrali sa do predajne Yettel. Kúpili sme si turistickú dátovú kartu s 50 GB v prepočte za 8,54 eur, ktorú sme si priamo v predajni dali aj aktivovať.

Potom sme sa vybrali pohľadať ďalšiu krásnu secesnú stavbu mesta a to Raichlov palác z roku 1904.

Poprechádzali sme sa ešte uličkami a o chvíľku už sme sedeli v aute smerom k dnešnému TOP miestu cesty - Kúpalisku PAČIR.

K termálnemu kúpalisku pri dedinke Pačir sme sa dostali niečo pred 18tou hodinou. Zistili sme, že ho zatvárajú o 19tej, takže sme mali ešte hodinu času, aby sme si túto prírodnú zaujímavosť mohli preskúmať. 

Hneď po zaplatení vstupného, v prepočte cca 3,50 eur pre dve osoby, sme s údivom hľadeli na hladinu ružového jazera, v ktorom sa návštevníci kúpali.

Podľa informácií, ktoré sa nám podarilo na internete zistiť, má toto jazero cca 2 000 m2. Chodia sem ľudia zo širokého okolia kvôli jej liečivým účinkom. Obsahuje najmä sodík, jód, bróm a rôzne sírne zlúčeniny.

Teplota vyvierajúcej vody je cca 72 stupňov Celzia, takže ju musia ochladzovať. V budovách sa nachádzajú vnútorné bazény, v ktorých voda nie je tak výrazne farebná. Zohriali sme sa trošku, oddýchli si po dlhej ceste a plavky nám výrazne napáchli touto liečivou vodou.

O tom, prečo je vonkajšie jazero tak výrazne zafarbené sa vedú stále diskusie. Presne sa ešte nevie, aký proces to spôsobuje. Predpokladá sa, že sa jedná o kombináciu slnečného svetla, teploty vody, prítomných minerálov ... alebo ako hovoria domáci, je to zázrak 😊.

Snažili sme sa tú farbu zachytiť na fotke, no moc sa nám to nepodarilo.

Pobudli sme tu asi hodinku a vybrali sa smerom k mestu Nový Sad. Zistili sme však, že sa už nejako veľmi rýchlo začalo stmievať. Nedarilo sa nám nájsť pekné miesto na prespatie, tak sme sa rozhodli zaparkovať na poľnej ceste vedľa stromov. Miesto celkom nezaujímavé, ale kľudné 😊.

Parkovacie súradnice : 45,356740°, 19,837920°

Najazdené :  502 km
Parkované :    0,97 Eur
Vstupné   :    3,53 Eur (Kúpalisko)

07.09.2023 - 2. deň   Novi Sad (SRB), Avala (SRB), Kosmaj (SRB)

Noc bola naozaj kľudná. Síce taká ako prvé noci v aute, ale oddýchli sme si. Vybavili sme raňajky a vybrali sa smerom do Nového Sadu, konkrétne do Petrovaradínskej pevnosti na kopci. Ako sme prichádzali bližšie tak nás prekvapila vstupná brána a obrovské hradby, ako aj obranné valy. Pevnosť bola postavená v 17. storočí a nasledujúcich 150 rokov patrila Osmanom, od ktorých ju po tuhých bojoch získali Habsburgovci.

Zaparkovali sme priamo vo vnútri pevnosti na bezplatnom parkovisku. Vydali sme sa na potulky po pevnosti, na miesta kam nás priviedli LAB kešky venované tomuto miestu.

Medzi najznámejšie „atrakcie“ patrí hodinová veža, ktorá je zaujímavá hlavne tým, že veľká ručička ukazuje hodiny a malá minúty 😊.

Všade naokolo sú lavičky, kaviarničky a reštaurácie. Výhľad na celé mesto sem láka nielen turistov ale aj domácich.

Aj my sme tu strávili skoro hodinu a pol. Odrazu bol čas aj na obed. Ten sme vybavili v nákupnom centre a následne sme sa vybrali ďalej smerom na juh. Hlavné mesto Srbska Belehrad sme ale obišli oblúkom 😊. Naším cieľom bol pamätník obetiam prvej svetovej vojny na vrchole hory Avala.

Už samotná cesta na vrchol bola super. Samé zákruty 😊. Cestou sme sa zastavili aj pri pamätníku z roku 1965, ktorý je venovaný vojenským veteránom. Tí zahynuli rok predtým pri leteckom nešťastí, keď sem išli osláviť výročie oslobodenia Belehradu.

Od tohto pamätníka to na vrchol bolo už len pár 100 m.

Na vrchole nás privítalo veľké neplatené parkovisko hneď vedľa hotela Avala. Po pár krokoch sa pred nami objavil pamätník neznámemu  vojakovi z roku 1938 venovaný obetiam prvej svetovej vojny.

Pamätník má tvar sarkofágu a bol zhotovený z čiernej žuly pochádzajúcej z okolia mestečka Jablanica v Bosne a Hercegovine. Postavy po stranách znázorňujú všetky národy kráľovstva Juhoslávie.

Je to naozaj krásne miesto.

Bola to pekná prechádzka. Neďaleko tohto monumentu sa nachádza aj televízna veža, ktorej vyhliadková plošina je sprístupnená verejnosti. Tu sme sa rozhodli nezastavovať a pokračovali sme ďalej k pamätníku Kosmaj.

Tento pamätník sa nachádza cca 40 km od Belehradu na vrchole kopca Kosmaj 626 m. n. m..

Jedná sa o socialistický pamätník z roku 1970 venovaný partizánom bojujúcim v druhej svetovej vojne v tejto oblasti.

Samotný pamätník je veľmi futuristický. Je tvorený šiestimi voľne stojacimi betónovými konštrukciami, z ktorých každá je vysoká približne 40 metrov. Spolu vyzerajú trochu ako vesmírna loď vyslaná z budúcnosti.

Samozrejme aj tu sme našli všetky kešky venované tomuto pamätníku. Na dnes sme mali na pláne ešte jeden pamätník - Kadinjača. Cesta k nemu nám trvala skoro 3 hodiny. Keď sme tam dorazili, začalo sa stmievať. Rozhodli sme sa teda prenocovať niekde neďaleko. Chvíľku sme hľadali a nakoniec našli pekné miestečko na parkovanie v blízkosti lesa.

Parkovacie súradnice : 43,902050°, 19,725460°

Najazdené :  349 km
Tankovanie:   88,59 Eur - 49,75 l

08.09.2023 - 3. deň   Kadinjača (SRB), Stopiča (SRB), Gostilje (SRB), Uvac (SRB), Studenica (SRB)

Noc bola naozaj pokojná, aj keď sme parkovali neďaleko cesty. Vybavili sme raňajky a vybrali sme sa preskúmať samotný pamätník Kadinjača.

Parkovisko pod pamätníkom bolo veľké a celkom prázdne. Hneď vedľa parkoviska bol aj zatvorený hotel. Od auta sme videli, že tento pamätník je oveľa väčší ako tie, ktoré sme navštívili včera.

Bol to taký mierny kopček, ale ráno sme mali ešte plno síl, tak sme to dali bez problémov.

Čo sme sa vlastne o tomto pamätníku dozvedeli?

Jedná sa o najpozoruhodnejší pamätník v Srbsku. Bol postavený na počesť partizánov, ktorí na tomto mieste zahynuli pri bojoch s Nemcami v roku 1941. Postavili ho v rokoch 1977 až 1979. Na otváracom ceremoniály, ktorý viedol Josip Tito sa vtedy zúčastnilo vyše 100 000 ľudí. Jedná sa o žulové monolity rôznych veľkostí a výšok. Dva najvyššie 14 metrové monolity spolu tvoria symbolickú prestrelenú dieru.

Bolo to tam naozaj veľké, s krásnymi výhľadmi na všetky strany. Ako sme sa vracali z kopca, tak sme videli na parkovisku okrem nášho auta ešte ďalšie 2. Čo sa javí ako neuveriteľné, tak na tomto obrovskom parkovisku sa tieto 2 autá zrazili.

Ako sme tam prišli, tak sme sa stali vlastne rozhodcami v spore, čo sa vlastne stalo. Jednalo sa o jedného Portugalčana na požičanom aute v kolízii so starším párom z Bosny. Portugalčan vedel po anglicky, Bosniaci len po svojom, prípadne trošku po rusky. Takže naše chabé znalosti oboch jazykov z nás urobili rozhodcov. Ale musím sa pochváliť. Ako správnemu mediátorovi sa mi podarilo po cca 20 minútach týchto dvoch rozsúdiť s tým, že ani jeden od druhého nič nechcel. Podali si ruky a hotovo 😊.

Dokonca nám Portugalčan dal na seba kontakt, že ak by sme sa ocitli v Portugalsku, tak ho máme kontaktovať 😊.

Takže máme ďalší zážitok. Našťastie sa nás osobne netýkal.

Síce s meškaním ale predsa sme sa vybrali ďalej podľa nášho plánu k jaskyni Stopića.

Od pamätníka je jaskyňa vzdialená len nejakých 40 kilometrov.

Na parkovisko pri jaskyni sme dorazili cca o 10:30 hod. Na parkovisku sa nachádzalo zopár aut, tak sme vedeli, že bude otvorené 😊.

Z parkoviska to bolo ešte nejakých 300 m do mierneho kopca po lesnom chodníku. Pred vstupom do jaskyne sa nachádzala búdka, kde sa predávali lístky. Vstupné bolo cca 3,5 Eur na osobu.

Celý vstup do jaskyne bola jedna obrovská miestnosť. Vstupovalo sa sem bez sprievodcu, takže sme si mohli všetko sami kľudne poobzerať a zdržať sa tu ako dlho sme chceli.

Cez jaskyňu preteká rieka „Trnava“, takže cestičky pre návštevníkov sú väčšinou v určitej výške, aby hladina pritekajúcej vody nemala vplyv na návštevnosť.

Najväčším lákadlom jaskyne je však veľká sieň, ktorá je osvetľovaná rôznofarebnými LED svetlami, ktoré jej dodávajú zvláštnu atmosféru.

V tejto najväčšej sieni sa nachádzajú aj travertínové bazény, ktoré boli teraz bez vody, ale aspoň bolo vidieť, že niektoré dosahujú hĺbku aj okolo 2 m.

Navštívili sme už veľa jaskýň s rôznou formou výzdoby, ale takéto obrovské „bazény“ sme ešte nevideli.

Ako sme sa vracali na parkovisko, tak sme stretávali viac rodín, ktoré sem teraz prichádzali. Takže sme mali šťastie na skoro prázdnu jaskyňu 😊.

Ďalší náš cieľ sa nachádzal len cca 30 minút jazdy od jaskyne. Jedná sa o prírodnú rezerváciu neďaleko dedinky Gostilje, v ktorej dominuje 22 m vysoký vodopád.

Zaparkovali sme a zaplatili vstupné cca 2,20 eur na osobu a vybrali sa po krásne upravenom areály smerom k vodopádu.

Prekvapilo nás, ako to tu bolo udržiavané a určite aj turisticky exponované. Boli tu rôzne zákutia, kde sa dalo posedieť, no boli tu aj ohniská a lavičky.

Pokračovali sme teda po chodníčku a objavili ďalšie malé vodopády a jazierka so studenou vodou 😊. Museli sme si vyskúšať aspoň nohy namočiť 😊. 

Posedeli sme chvíľku a vybrali sa naspäť k autu. Cestu nám skrížil aj takýto kamarát, ale našťastie si nás nevšímal 😊.

Dnes nás čakalo ešte jedno zaujímavé a veľmi fotogenické miesto. Jednalo sa o meandre rieky Uvac. Nechali sme sa viesť našou obľúbenou navigáciou WAZE, ktorá nás zas povodila po krásnych miestach. Však len posúďte sami aké výhľady sa okolo nás otvárali.

Prešli sme cca 100 km a už sme parkovali popri ceste a vybrali sa po červenej značke k vyhliadke. Výhľady boli naozaj fantastické.

 

Chvíľku sme obdivovali rieku Uvac a popri tom sme hľadali aj supa bielohlavého, ktorý by mal v týchto miestach poletovať v hojnom počte. Nemali sme na nich šťastie, tak sme to po 15 minútach čakania a hľadania vzdali a vybrali sa späť k autu. 

Čakala nás ďalšia cesta smerom ku kláštoru Studenica.

Po pár kilometroch sme objavili malinkú reštauráciu, ktorú sme sa rozhodli navštíviť.

Sadli sme si za stôl a vzápätí prišli ďalší hostia. 4 mladí ľudia a ako sme neskôr zistili boli to turisti z Izraela. Sadli si k vedľajšiemu stolu a čakali sme na obsluhu.

O chvíľku sa objavil pán majiteľ. Izraelčania po anglicky, my zase všetkými inými jazykmi sme sa snažili dostať k jedálnemu lístku. Pán odišiel do kuchyne a o chvíľku priniesol na každý stôl kúsok mäsa, aby sme ochutnali. Na otázku, čo to je, bola jeho odpoveď „malé múú“. Tak sme sa všetci zasmiali a súhlasili sme s jeho jedinou ponukou 😊.

Nakoniec sme sa na naše prekvapenie naozaj dobre a veľmi chutne najedli.

 

Po zaplatení sme sa rozlúčili so spolu sediacimi a pán majiteľ sa lúčil s veľkým úsmevom.

A čo bolo ďalej? No zase nás WAZE prekvapil. Tentokrát nás zaviedol na nejakú super skratku po poľnej ceste. Našťastie náš Kevin má dostatočne vysokú svetlú výšku, takže sme tých cca 5 km absolvovali bez nejakých problémov.

Už nás čakalo len nejakých cca 100 km ku kláštoru. Cesta vnútrozemím bola úplne bezproblémová.

Zaujali nás však rôzne dymiace „kopčeky“ vedľa cesty. Netušili sme, že sa tu ešte stále drevené uhlie pripravuje takýmto tradičným spôsobom.

Na parkovisku pri kláštore sme zastali pred 19tou hodinou.

Tento kláštor bol založený v 12 storočí a dnes patrí medzi najväčšie kláštory pravoslávnej cirkvi v Srbsku. Od roku 1986 je zapísaný v zozname UNESCO.

Celý kláštorný komplex je obohnaný kruhovitým opevnením s dvomi bránami. Dodnes sú tu zachované 3 kostoly ako aj priestory pre mníchov. Nám sa podarilo nazrieť aj do niektorých kostolov, kde práve prebiehali modlitby, tak sme nechceli rušiť fotografovaním.

Už sa nám aj poriadne zotmelo a tak sme hľadali možnosť prespať niekde v okolí. Podarilo sa nám nájsť super miesto hneď vedľa kláštora na druhom brehu rieky.

Parkovacie súradnice : 43,490140°, 20,532210°

Najazdené :  259 km
Parkované :    0,71 Eur
Vstupné   :   11,48 Eur (Stopića)

09.09.2023 - 4. deň   Peje (RKS), Biely drin (RKS), Lepushe (AL)

Noc na brehu rieky bola fajn, jej šumenie bolo veľmi príjemné. 

Raňajky a aj ostatné ranné rituály sme však vybavili na autobusovom parkovisku pri kláštore. Boli tu veľmi pekné a čisté toalety v unimo bunke.

Po raňajkách sme sa vybrali smerom k Čiernohorským hraniciam. Prečo k Čiernohorským? No lebo sme mali namierené do Kosova a hraničných prechodov je tu málo. Z našej pozície to bolo najrozumnejšie ísť práve cez Čiernu Horu.

V Čiernej Hore sme už pár krát boli a vždy obdivujeme túto nádhernú krajinu. A presne vieme aj z čoho je názov celej krajiny odvodený.

Na hraničný prechod do Kosova sme sa dostali pred 13tou hodinou. Tento hraničný prechod Rožaje -Peć/Pejaj sa nachádza v nadmorskej výške cca 1500 m. n. m.. Do Kosova je potrebné zaplatiť zvláštne poistenie na auto (zelená karta tu neplatí). Dá sa zakúpiť priamo na hraniciach alebo sa dá kúpiť vopred cez internet, tak ako sme to urobili aj my. Na hraniciach sme sa zdržali len nejakých 20 minút. Takže to bolo úplne v pohode.

V Kosove sme mali namierené na dve zaujímavé miesta. Chceli sme si pozrieť Pećský kláštor, ktorý je zaradený do zoznamu UNESCO a vodopád Biely Drin.

Jazda autom v Kosovskom meste Peje bola naozaj zaujímavá 😊. Prišli sme ku kláštoru, ale čakali nás tam len veľké oceľové dvere a nezistili sme ako sa dá dostať dovnútra. Tak sme sa otočili a vydali sme sa smerom k vodopádu. Opäť cez celé mesto ... no hrôza, ako sa tu jazdí ... sme radi, že to máme za sebou.

Parkovisko pri vodopáde sa nám podarilo nájsť až na druhý pokus. K vodopádu to bolo len pár 100 m pešo. 

Na naše prekvapenie tu bolo ale celkom veľa ľudí. Asi to bolo tým, že dnes bola sobota.

Zaujímavé je, že pri tomto 25 m vysokom vodopáde je od roku 1934 postavená aj vodná elektráreň, ktorú v podstate ani nie je vidieť. Keď sme prišli nad vodopád, tak sme zistili, že sa tu nachádza aj jaskyňa, ktorá je sprístupnená pre turistov. (Ani sme o nej nevedeli, asi sme si zle urobili domácu úlohu 😊.)

Museli sme chvíľku počkať, kým vyšla predchádzajúca skupina a už nás aj púšťali do vnútra. Rozdelili nás na anglicky hovoriacich a domácich. V angličtine toho veľa nepovedali, ale ani nemuseli, jaskyne odkrývajú svoje tajomstvá aj bez „rečí“.

Boli tu aj podobné bazény ako v Srbskej jaskyni Stopića, ale boli o trošku menšie 😊.

Prehliadka trvala asi 40 minút. Bolo to super spestrenie, namiesto kláštora sme boli v jaskyni 😊.

Samozrejme sme našli aj kešky, ktoré sú vodopádu a jaskyni venované.

Ako sme odchádzali z jaskyne, tak sme uvideli turistickú cestičku, ktorá nás podľa mapy mala priviesť do blízkosti parkoviska. Neodradila nás ani šírka chodníka 😊.

Ako aj na obrázku vidíte, šírka chodníka je cca 30 – 40 cm. Áno, je to obojsmerný chodník 😊, takže ak išiel niekto oproti musel sa niekto nahnúť cez zábradlie 😊.

Podľa mapy sme už mali byť v blízkosti parkoviska, no zistili sme, že sa nachádzame asi v 50 m výške, čo sme si netrúfali zbehnúť dole kopcom cez les. Takže sme sa chodníkom museli vrátiť naspäť k vodopádu.

Nevadí, aspoň sme si mohli aj mi odfotiť nevestu, ktorá si to tu s manželom vybrala ako pozadie na svoje svadobné fotky - práve tento vodopád.

Na parkovisku sme si dali rýchli obed a vybrali sa opäť do kopcov, na hraničný prechod do Čiernej Hory. Ešte posledný záber na Kosovo 😊.

Už nás čakala cesta do Albánska, konkrétne do dedinky Lepushe, ktorá je neďaleko hraníc. Pred 19tou hodinou sme už boli opäť na hraniciach, tentoraz z Čiernej Hory do Albánska.

 

Prešli sme necelých 10 km v Albánsku a už nás navigačný odkláňal na odbočku k ubytovaniu. Čo nás zase prekvapilo, bola cesta k ubytovaniu. Žiadny asfalt, dokonca ani žiadne informačné tabule. 

Išli sme cca 500 m a zrazu sa cesta skončila. Nič nenasvedčovalo tomu, že by sa tu malo nachádzať nejaké ubytovanie.

Išli sme sa opýtať, či sme správne. A áno. Prítomní pracovníci nás uistili, že sme správne a hneď nám aj ukázali perfektnú izbu. Akurát nás požiadali, aby sme na večeru (bola v cene ubytovania) prišli za cca 40 minút, pretože nás nemajú kde usadiť.

Tak sme sa ubytovali, vyriešili sprchu a potom sme sa vybrali na večeru. Mali ešte stále plno, ale nejaké miesta sa pre nás nakoniec našli. 

Večera bola fajnová, pozostávajúca z typicky albánskych špecialít.

Chvíľku sme si posedeli, dali vínko a nealko. Unavení po dnešnom „cestovnom“ dni sme padli do postelí.

Parkovacie súradnice : 42,534620°, 19,723940°

Najazdené :  327 km
Tankovanie:   53,92 Eur - 29,95 l
Ubytovanie:   70,00 Eur (Alpini hotel)
Vstupné   :   05,00 Eur (jaskyňa Radovac)

10.09.2023 - 5. deň   Skadarské jazero (AL), Rozafa (AL), Ura e Mesit (AL)

Spánok v posteli bol opäť fajn, ale výhľad z izby ráno bol nad očakávanie.

Bolo príjemne chladno, tak ako býva v horách 😊. Vybrali sme sa na raňajky, ktoré boli v susednej budove.

Raňajky boli typicky albánske. Ja ako mäso žrút som si moc ale nepochutil. Nakoniec sa nám to ale podarilo skombinovať tak, aby sme neodchádzali hladní 😊.

Pobalili sme veci naspäť do auta a urobili posledné fotky. Pri odchode sa s nami lúčili aj domáci. Sú to šikovní mladí ľudia, ktorí sa chopili príležitosti a v tejto ešte stále čistej a nezničenej prírode ponúkajú ubytovanie na úrovni. K tomu ešte pridávajú tradičné domáce jedlá. Podľa nás si zvolili veľmi dobrý smer.

Vybrali sme sa teda ďalej cestou smerom na juh. Náš ďalší cieľ bol až pri Skadarskom jazere, takže nás čakalo cca 70 kilometrov po albánskych pohoriach. Cestou sa nám objavovali neskutočné scenérie albánskych álp.

Pár krát sme museli aj zastaviť, aby sme mohli obdivovať tie nádherné výhľady.

Na týchto miestach, kade sme prechádzali, sa na kvalitu albánskych ciest nemôžeme vôbec sťažovať. Majú tu kvalitný asfalt, veľa zákrut a množstvo neskutočných výhľadov. Tieto miesta obdivujú aj motorkári, ktorí si tu jazdu naplno užívajú. 

 

Tie výhľady sú na týchto miestach naozaj fantastické. Chvíľku sme sa cítili ako v Nórsku, že sme nevedeli, kam sa skôr pozerať 😊.

Po prejdení cca 50 km sa nám prvý krát naskytol pohľad na obrovské Skadarské jazero. 

Podľa informácii z internetu, má toto krasové jazero rozlohu vyše 400 km2. Má vyše 50 podzemných prameňov a preto je voda v jazere výnimočne čistá. Naším cieľom bol jeden z jeho prameňov, ktorý sa nachádza neďaleko dediny Alijaj.

Chvíľku nám trvalo, kým sme sa na prašných cestách zorientovali, ale nakoniec sme zaparkovali neďaleko prameňa.

Už prvý pohľad naň bol úchvatný.

Na brehu jazera boli akurát filmári, ktorí tu natáčali nejaký film, v ktorom používali rôzne makety rýb a iných vodných živočíchov.

My sme sa vybrali trošku bokom a nestačili sme sa čudovať. Z hĺbky, kam naše oči už nedovideli, vyvierala studená ale nádherne čistá voda.

Na fotku sa to jednoducho nedá ani zachytiť 😊.

Chvíľku sme tu posedeli, osviežili si nožičky v extrémne studenej vode a vybrali sme sa do neďalekého mesta Skadar. Nad mestom sa vypínajú zrúcaniny hradu Rozafa.

Parkovať sa nám podarilo priamo pod hradom, kde sme si našli posledné voľné miestečko. V Albánsku to s parkovaním nie je problém. Aj na ceste do hradu bolo tabúľ so zákazom vjazdu niekoľko, no domácich to vôbec netrápilo. Parkovali kľudne až hore, pri hradnej bráne. No čo už, my sme si to radšej nedovolili a urobili si peknú prechádzku.

Pri vstupe do hradu sa predávali rôzne suveníry ako aj domáce výrobky. Tentokrát sme odolali 😊. Po zaplatení vstupného (cca 4,25 eur na osobu) sme sa ocitli na prvom nádvorí.

Odtiaľ sme sa dostali na hradby. Tu sa prechádzala aj dvojica z Portugalska, s ktorou sme sa tak trochu dali do reči. Jedná sa o dvojicu, ktorá brázdi cesty po Európe na bicykloch. Tak sme ich pozvali aj na Slovensko. Bratislavu poznali, ale ďalej sa ešte nedostali. Dali sme im nejaké tipy na pekné miesta. Navzájom sme sa odfotili a išli ďalej. Neskôr sme ich ešte stretli aj na ceste, ako sme ich predbiehali autom.😊

Výhľady z hradieb boli neskutočné. Na jednej strane Skadarské jazero a z neho vytekajúca rieka Buna.

Na druhej strane ďalšie 2 rieky, ktoré sa pod hradom zlievajú do jedného veľkého toku.

Poprechádzali sme sa po areály a zabralo nám to niečo vyše hodiny. Neskôr sme sa autom presunuli opäť trochu na sever. Čakal nás tam kamenný most s názvom Ura e Mesit.

Cestou k mostu sme sa nestačili čudovať - cesta pre autá viedla priamo cez cintorín, pomedzi hroby. Takéto niečo sme tiež ešte počas našich ciest nezažili. Pritom sa však nejednalo o nejakú úzku, bezvýznamnú cestu.

Po pár 100 m od cintorína sme sa ocitli na parkovisku pri kamennom moste.

Most Ura e Mesit z roku 1768 je najdlhším zachovaným osmanským mostom v Albánsku. Má úctyhodných 108 m a veľmi zaujímavé je, že je po hlavnom oblúku vychýlený, čiže most nie je rovný 😊.

 

Poprechádzali sme sa, pofotili sme všetko dôležité a následne sme sa rozhodli využiť služby miestnej pizzerie, ktorá sa nachádza hneď vedľa mostu. Bol to dobrý nápad na neskorý obed alebo aj skorú večeru 😊.

Táto pizza sa volala Ura e Mesit a bola s mäsom na kebab a paprikou. Veľmi zaujímavá a chutná kombinácia.

Potom sme sa vybrali na cestu smerom k hlavnému mestu Tirane. Nie, že by sme sa tam plánovali zastaviť, ale pri Tirane sa nachádza mesto Kruje, nad ktorým sa nachádza vrch Mali i Krujes. Na jeho vrchole sa nachádza svätyňa Sari Salltik.

Cestou sme zase videli vo vnútrozemí všeličo zaujímavé. No najviac sa nám páčilo takéto bariérové oplotenie 😊.

K svätyni na vrchole kopca sme sa dostali už pomaly za tmy. Výhľady boli aj teraz fantastické.

Neďaleko sme si našli kľudné miestečko, kde sme sa rozhodli nocovať. Zas to bol deň plný krásnych zážitkov.

Parkovacie súradnice : 41,516870°, 19,804340°

Najazdené :  218 km
Vstupné   :    8,55 Eur (hrad Rozafa)

11.09.2023 - 6. deň   Sari Salltik (AL), Zvërnec (AL), Porto Palermo (AL)

Zobudili sme sa do krásneho slnečného dňa. Obzreli sa okolo auta a zistili sme, v akom krásnom prostredí sme spali. Večer už bolo prítmie, keď sme sem prišli a tak sme to nevideli 😊.

Vybavili sme si raňajky a išli na veľké parkovisko, odkiaľ sme si už včera urobili večernú fotku.

Parkovisko sa nachádza nad miestom, kde žil Sari Salltik. Sari Salltik je vlastne náboženská postava z 13. storočia, o ktorej kolujú rôzne informácie, ktoré nie sú celkom presné. Ale táto svätyňa patrí medzi málo miest, kde je preukázané, že sa tu Sari Salltik skutočne zdržiaval.

V súčasnosti sem chodia z nejakého dôvodu obetovať ovečky (aspoň v čase našej návštevy tu jednu obetovali).

Aj na fotke je vidieť ako tam pekne leží pod strieškou. Nevieme za akým účelom sa to robí, no prišli 3 ľudia s kňazom, priniesli ovečku a urobili nejaké rituály. Následne to celé aj dokončili. Nebol to zrovna zážitok, ktorý sme plánovali vidieť, ale čo už, keď sme tam zrovna boli.

Bola to veľmi zaujímavá vec, ktorú sme doteraz nikdy nezažili. 

Vybrali sme sa následne dolu z kopca do mesta Kruje, kde sme si u všadeprítomných umývačov áut dali vyčistiť nášho Kevina. Už sa mu to veľmi žiadalo.

Kým sme čakali, tak sme stihli odfotiť miesto, kde je sa svätyňa, pri ktorej sme boli pred chvíľou.

S krásne čistým, umytým a povysávaným autom sme sa vybrali smerom k moru.

Túto cestu sme už pred pár rokmi absolvovali a môžeme povedať, že Albánsko za posledné roky urobilo obrovský krok vpred.

Čo však zostalo je diaľnica, ktorá je svojím spôsobom raritná. Sú na nej semafory, kruhové objazdy, prechody pre chodcov a dokonca predajcovia na kraji diaľnice. O umývačoch áut ani nehovoríme.

Samozrejme aj my sme sa dali zlákať opečenou kukuricou. 

A vôbec nevadilo, že bola zabalená vo vytrhnutom liste zo zošita, chutila fantasticky 😊.

Ďalšiu zastávku sme mali naplánovanú až pri meste Vlore. Konkrétne na ostrove  Zvërnec.

Na tomto ostrove sa nachádza kláštor Panny Márie, kde ešte do roku 1967 žili mnísi.  

Teraz je to vyhľadávanou turistickou atrakciou hlavne pre svoju polohu. Na ostrov sa dá dostať po 250 m dlhej drevenej lávke, z ktorej sa dá pozorovať množstvo vtákov, ktoré žijú v tomto zálive.

Samozrejme sme túto atrakciu nemohli vynechať a odfotiť si všetko zaujímavé.

Samozrejme, nie všetky vtáky sa chceli fotiť. Niektoré nám ukázali aj ... 😊.

Živo bolo aj pod vodou:

Nakoniec sme sa dostali aj na ostrov. Našli kešku venovanú tomuto miestu, urobili fotky a vybrali sa rýchlo späť k autu.

Prečo rýchlo? 

Bolo veľmi, veľmi teplo a už sme chceli skočiť do vody ochladiť sa.

Vedeli sme, že neďaleko sa nachádza pláž, kde sa schádzajú campery a prespávajú tu mimo kempov.

Camperov tam bolo naozaj dosť, ale na takejto obrovskej pláži sa nejaké miestečko aj pre nášho Kevina našlo.

Okúpali sme sa, uvarili si obed, trošku pooddychovali a rozmýšľali, či tu zostať alebo ísť ďalej podľa plánu.

Nakoniec nás zlákali fotky jedného ubytovania, ktoré sme cez booking našli. Padlo rozhodnutie, ideme teda ďalej 😊.

V itinerári sme mali ďalšie miesto, ktoré sme chceli navštíviť. Jednalo sa o pevnosť Porto Palermo.

Z Vlore to bolo asi 100 km.

K pevnosti sme sa dostali okolo 17tej. Našťastie ešte bolo otvorené. Pevnosť dal podľa dostupných informácii postaviť turecký Ali Paša začiatkom 19. storočia. Je trojuholníkového tvaru postavená z kameňa.

Zvyknú sa tu konať rôzne podujatia a výstavy. Počas našej návštevy tu bolo tiež zopár obrazov.

Z poschodia je krásny výhľad na celý záliv. V tomto zálive sa nachádza aj niekdajšia ponorková základňa, ktorá je ale verejnosti neprístupná.

K ubytovaniu to bolo ešte 25 km, tak sme sa moc nezdržiavali, aby sme tam neprišli príliš neskoro.

Hotel Itaka sme našli bez problémov. Izba super, výhľad ešte krajší. Bazén naplnený, akurát more bolo vzdialené a čo je najhoršie, tak dole kopcom.

Z balkóna sa dali urobiť krásne fotky zapadajúceho slniečka.

Vzhľadom k tomu, že sme sa chceli trochu čľapkať v mori, tak nás toto ubytovanie moc neuspokojilo. Zostali sme na jednu noc a zároveň sme hľadali niečo iné. Podarilo sa nám nájsť hotel, ktorý by sa mal nachádzať priamo na pláži. Tak sme si ho zarezervovali a tešili sa na ráno, aby sme sa mohli presťahovať.

Parkovacie súradnice : 39,993510°, 19,913300°

Najazdené :  295 km
Diaľnica  :    6,00 Eur
Tankovanie:   70,00 Eur - 35,90 l
Ubytovanie:   50,00 Eur (Itaka Hotel)
Vstupné   :    6,41 Eur (Porto Palermo)