skip to main | skip to sidebar

Rumunsko a Bulharsko 13.7. - 28.7.2021 - 1.časť (13.7.2021 - 16.7.2021)

Na jeseň v roku 2020 sme trošku nafúkli nášho starého dobrého Kevina a vymenili ho za jeho väčšieho brata Kevina maxi 😊.

Zväčšil sa nám vnútorný priestor. Bolo potrebné vymyslieť novú vnútornú úpravu. Celú zimu a jar sme vymýšľali čo a ako urobiť, ako najlepšie umiestniť všetko čo do takého mini-campera patrí. Keď už bolo všetko hotové, bolo potrebné to aj vyskúšať, ako to bude fungovať v realite. Povedali sme si, že najlepšie to vyskúšame priamo na ceste. Každý rok sa snažíme skombinovať vnútrozemie s kúpaním v mori. Tento rok padla voľba na malý okruh Rumunskom a Bulharskom. Pripravili sme si plán a vybrali sa na cestu.

13.7.2021 - 1. deň  Euroring (HU)


Na našich cestách je najkrajšie to, že nikdy nevieme, čo sa cestou udeje, kam nás vlastne cesta zavedie. Tentokrát nás to postihlo ešte pred odchodom😊. Auto sme mali nabalené, všetko pripravené na odchod. Neodkladné záležitosti však spôsobili, že namiesto odchodu v doobedňajších hodinách sme na cestu vyrazili až po 18tej hodine. Už pri odchode sme vedeli, že naša prvá naplánovaná zastávka v meste Tótkomlós, kde sme chceli využiť liečebné kúpele, sa nebude konať. Povedali sme si, nevadí ... ale sa aspoň o niečo priblížime k Rumunským hraniciam. Prechod do Maďarska cez „nový“ most v Komárne prebehol na hraniciach bez akýchkoľvek kontrol. Navigácia nás naviedla priamo na maďarskú diaľnicu (Matricu sme si kúpili ešte doma cez internet 😊) a už sme len ukrajovali z kilometrov. Pomaly sa vonku aj stmievalo. Začala sa na nás prejavovať únava po náročnom dni. Pomocou P4N sme si našli miesto na prenocovanie neďaleko diaľnice. Bolo to pri komplexe Euroring. Toto miesto nebolo ničím zaujímavé. Akurát, že tu bol úplný pokoj a bolo to neďaleko diaľnice.

Parkovacie súradnice : 47,147284°, 19,457666°

Najazdené :  214 km
Diaľnica  :   14,00 Eur - Mesačná HU

14.7.2021 - 2. deň  Râpa Roşie  (RO), Transalpina  (RO)


Vybavili sme si rannú kávu a čaj, zjedli doma pripravené žemle a vydali sme sa na ďalšiu cestu. K hraničnému prechodu Nagylak to bolo ešte cca 160 km. Keďže sme sa blížili k hraniciam, rozhodli sme sa ešte zastaviť na poslednej pumpe na maďarskej strane a vybaviť WC 😊. Neskôr sme zistili, že toto bolo veľmi správne rozhodnutie. Už v diaľke sme videli veľkú rumunskú vlajku, keď sa kolóna áut pred nami zastavila. Bolo presne 10 hodín a 10 minút. Naozaj pomalým tempom sme sa blížili k priechodu. Bolo cca o 11:48 hodín, keď sme sa konečne dostali ku kontrole. Pohraničníci sa pozreli do auta, nahodili OP do počítača. Žiadne Covid potvrdenia nekontrolovali a zaželali nám šťastnú cestu. Prečo sme ale museli tak dlho čakať sme sa nedozvedeli. Rozhodnutie ísť cez tento diaľničný hraničný prechod preto hodnotíme ako nie práve najlepšie. Hlavne, keď v okolí pár kilometrov sú minimálne 2 menšie hraničné prechody. Rumunskú diaľničnú nálepku sme si tiež kúpili ešte doma cez internet, takže sme sa už po prechode hraníc nemuseli s ničím zdržiavať.

Na Rumunskej strane je kvalitná diaľnica, ktorá končí po 160 km za mestom Faget. Tu je ešte 15 km štátnej cesty, ktorá vedie cez kopec. Následne sa zase napájame na ďalšiu diaľnicu, ktorou pokračujeme k nášmu cieľu pri meste Sebes.

Po odbočení z diaľnice a následným túlaním sa uličkami mestečka, sme sa dostali na poľnú prašnú cestu. Táto bola označená tabuľami Rapa Rosie, čo bolo naším cieľom. Cesta viedla vedľa kukuričného poľa, kde sme míňali traktory ale aj nákladné autá ...

Asi po 4 kilometroch sme dorazili k trávnatému parkovisku. Do očí nám hneď udrel domček na kolesách patriaci švajčiarskym dôchodcom ...

Cestička viedla tesne vedľa ich auta. Prehodili sme zopár slov. Pochválili sme im autíčko a vybrali sme sa bližšie k tejto prírodnej zaujímavosti.

Rapa Rosie je prírodná rezervácia. Je to vlastne 800 m dlhý kaňon, ktorý má steny vo výške 80 – 125 m. Vonkajšou eróziou sa odkryl červený íl, mastenec a zlepenec, čo dodáva túto zvláštnu podobu tunajšej rokline.

Tejto prírodnej zaujímavosti sú venované aj dve kešky GC9B9PQ – Rapa Rosie – Voros Arok a eartka GC6E0KN – The red ravine – Rapa Rosie.

Pobudli sme tu asi hodinku a vybrali sme sa do neďalekého mesta Alba Julia, v ktorom sme už boli asi tretí krát. Vedeli sme, že je tu McDonald’s a ako na každej dovolenke ani tu ho nesmieme vynechať 😊.

No a práve v tejto reštaurácii sme vymysleli nové heslo „Rumunsko – krajina, kde je Big Tasty ešte stále BIG“ 😊.

Z Alba Julie sme sa vybrali smerom na juh cez mesto Sebes po ceste DN67C, ktorá je známa aj pod názvom Transalpina. Cesta vedie dedinkami a lesmi cez veľmi krásne prostredie. Prvú krátku zastávku sme si urobili pri priehradnom múre „Lacul tao“.

Trošku sme sa prešli po tomto priehradnom múre a vybrali sme sa ďalej ku kláštoru Oasa, kde sme mali naplánovaný náš nocľah. Táto cesta sa nášmu novému Kevinovi asi nepáčila. Tu sa nám na display auta 2 – 3 x zobrazilo, že máme vysoký tlak oleja a máme zastaviť motor. Tak sme ho poslúchli, ale nebola to trvalá chyba preto sme pokračovali v ceste až ku kláštoru. Pomaly sa začalo stmievať a my sme hľadali nejaké pekné miesto na spanie. Netrvalo nám to dlho a podarilo sa nám zaparkovať skoro pri jazere „Lacul Oasa“. Vybavili sme večeru a unavení zaľahli spať.

Parkovacie súradnice : 45,571670°, 23,601525°

Najazdené :  506 km
Diaľnica  :    7,00 Eur - Mesačná RO
Tankovanie:   64,05 Eur - 53,68 l

15.7.2021 - 3. deň  Transalpina  (RO), Kláštor Horezu  (RO), Hrad Poenari (RO), NP Bucegi  (RO)


Ráno sme sa zobudili a užívali krásny výhľad, ktorý sa nám naskytol z auta ...

Vypili sme si kávičku, čajík a zjedli malé raňajky. K tomu nám vyspevovali vtáčiky a zurčal potôčik, ktorý tiekol hneď vedľa nás.

Ku kláštoru sme prišli okolo 8:30 hodine a tu už bol čulý ruch. Kláštor Oasi je čisto mužský kláštor, ktorý bol založený v 80 rokoch minulého storočia. Čiže nie je až taký starý ako iné, ale svojou polohou a atmosférou v nás zanechal veľmi príjemné pocity ...

Od kláštora späť na Transalpinu je to len kúsok. Hneď sme sa aj zastavili, pretože na brehu priehradného múru boli rôzne stánky s občerstvením a všetkými možnými drobnosťami.

Následne nás už cesta viedla hore nad úroveň stromov.

V minulosti sme už absolvovali Transfagarasan, tak sme vedeli, že nás tu tiež čaká nielen množstvo zákrut ale aj fantastických výhľadov. Takto ráno bolo menej áut, tak sme si jazdu mohli užívať.

Každú chvíľku sme sa zastavovali a užívali si tie nádherné výhľady, ktoré sme sa snažili zachytiť aj na fotografií, ale to sa nedá. Treba to zažiť 😊.

Na vrchole Transalpiny sa nachádza väčšie parkovisko s reštauráciou a množstvom stánkov. Čo nás prekvapilo, boli maďarské nápisy na tomto území ...

Už nasledovalo len pomalé klesanie, ale opäť s nádhernými výhľadmi do diaľky ... Na jeden z kopcov sme kvôli keške aj vyliezli GC2373H – The Kings Road GCBA10. Výhľad bol fantastický ... dokonca aj Kevin je na fotke 😊.

Zákruty a výhľady sa pomaly minuli, tak môžeme hodnotiť. Pre nás bola Transalpina asi o niečo krajšia ako Transfagarasan, ale je to určite individuálne. Treba navštíviť oba prechody v krátkom čase a potom porovnať. Určite má každý svoje prednosti no oba sú krásne.

Po chvíľke sme boli opäť na rovine a pokračovali sme k ďalšiemu nášmu cieľu. Teplomer vonku ukazoval už 37 stupňov Celzia ... Ešte musíme Kevina pochváliť, že po včerajších protestoch s tlakom oleja zvládol Transalpinu bez pripomienok 😊.

O 11:30 hodine sme už parkovali pri ďalšom kláštore, ktorý sme mali naplánovaný v našom itinerári.

Kláštor Horezu je od parkoviska vzdialený ešte asi 500 m, ktoré bolo treba prejsť peši. Samozrejme predajcovia tunajšej keramiky mali rozložené svoje stánky hneď vedľa cesty a nabádali nás dosť intenzívne k nákupu suvenírov ... Ale poďme trošku ku kláštoru. Bol založený v roku 1690 a neskôr tu bola aj škola nástenného maliarstva s maľovaním ikon. Od roku 1993 je tento kláštor zapísaný na svetový zoznam UNESCO. Musíme si ale priznať, že kláštor Oasi sa nám páčil viac ...

V kláštore bolo na náš vkus celkom veľa návštevníkov. Napriek tomu sa nám ale aj tu podarilo urobiť fotky bez ľudí 😊.

Po príchode na parkovisko sme zistili, že tu práve zaparkovali dva plné autobusy turistov ...

My sme však mali už po prehliadke a pokračovali sme ďalej v našej ceste až k vodnej elektrárni na  začiatku prechodu Transfagarasan. Tu sa začína chodník k známemu hradu Poenari. Zaparkovali sme na relatívne veľkom parkovisku vedľa cesty. Začiatok chodníka bol neďaleko, ale už od auta sme videli aj  hrad na kopci.

Ono to ani nebol chodník v pravom zmysle slova. Jednalo sa o chodník zo schodov. Teda presnejšie o 1 480 schodov. Na začiatku stúpania bola tabuľa s cenou vstupného a informáciou, že cesta má trvať približne 30 minút. Vstupné však nebolo kde zaplatiť, tak nám bolo jasné, že ho budú asi vyberať až po tomto stúpaní do schodov.

Schody viedli cez hustý les, no z oboch strán boli oplotené. Ako sme neskôr zistili, bolo to z dôvodu aby sa divá zver (hlavne medvede) nedostali k chodníku.

Počas stúpania umne rozmiestnili informačné tabule, z ktorých sme sa vždy dozvedeli, kde sa práve na ceste nachádzame, koľko schodov sme už zdolali a koľko nás ešte čaká.

Ako sme sa blížili k hradu, tak oproti nám išiel pán, ktorý niesol vrece s odpadkami. Zastavil sa pri nás a predal nám vstupenky. Na osobu stálo vstupné 10 Lei (2 eurá). Nezávidíme mu, ak tie schody musí dať aj viac krát za deň. Nám to trvalo hore 35 minút, takže na informačnej tabuly neklamali 😊.

Šibenica, katova sekera a figuríny napichnuté na kôl mali návštevníkom pripomenúť, že sa blížia na hrad, v ktorom skutočne žil Vlad Tepes (Vlad III. Narážač, Vlad Ţepeş, alebo Vlad Drăculea). Bol známi tým, že svojich nepriateľov narážal na kôl na výstrahu všetkým ostatným.

Hrad z 12 storočia však Tepes nepostavil, len si ho v 15 storočí prisvojil a vylepšil. Vedie sa rozsiahla diskusia, na ktorých hradoch vlastne Tepes žil. Práve Poenari je ale s istotou označený za miesto, kde zaručene Vlad prebýval. 
 
Asi sme mali veľké očakávania, lebo zrúcanina ako taká, je naozaj malá. Výhľady z nej ale boli úchvatné na každú svetovú stranu ... Či už smerom do doliny alebo smerom na Transfagarasan.

Poriadne sme si všetko popozerali. Porozprávali sme sa s poľskými turistami, ktorým prišla práve SMS, ktorej nerozumeli. O minútku pípla na mobiloch aj nám. Google prekladač pomohol 😊 ... rumunské úrady nás informovali, že v lesoch popri Transfagarasane je veľa medveďov a treba si dávať pozor. Turisti z Poľska sa zasmiali a ukázali nám fotky medveďov, ktoré odfotili popri ceste ku hradu ...

Ešte nás čakalo 1 480 schodov smerom dole, ktoré sme zvládli celkom rýchlo a o chvíľku sme boli pri aute. Rozmýšľali sme, kde budeme tráviť túto noc. Rozhodli sme sa ísť čo najbližšie k nášmu zajtrajšiemu cieľu – Národného parku Bucegi.

Bolo to ešte cca 200 km jazdy po kvalitných cestách. Až v národnom parku sa situácia zmenila a čakala nás cesta s názvom Transbucegi. Je to taká menšia sestra známych ciest Transalpina a Transfagarasan. Množstvo zákrut a stúpaní sa prejavilo na našom Kevinovi a začal nám opätovne hlásiť problém s tlakom oleja. Odstavili sme sa teda na odstavnej ploche s výhľadom do okolia ...

Škoda len, že sa už začalo stmievať.

Počkali sme chvíľku a pokračovali na miesto pri jazere Lacul Bolboci, kde sa malo nachádzať vhodné miesto na prespanie, ktoré nám odporúčala aplikácia P4N.

Parkovisko bolo veľké, ideálne na prespanie. Okrem nás tu trávili noc ešte 4 ďalšie autá.

Parkovacie súradnice : 45,341106°, 25,426656°

Najazdené :  485 km
Vstupné   :    4,16 Eur (Poenari)

16.7.2021 - 4. deň  Jaskyňa Ialomita (RO), Babele a Sphinx  (RO), Kríž na Caraiman  (RO)



Noc bola celkom v pohode, až na pár túlavých psov, ktoré sa rozhodli porozprávať sa s mesiacom v blízkosti nášho auta 😊.

Ráno sme sa zobudili a porozhliadli sa okolo. Bolo to naozaj pekné miesto, na jednej strane jazero a na druhej hory ...

Prvý náš dnešný cieľ bol vzdialený len asi 12 km, aj keď sme sa trošku točili a hľadali najlepšie miesto na prístup do jaskyne Ialomita, nakoniec sme zaparkovali neďaleko kláštora Pestera Ialomiței.

K jaskyni to bol ešte asi kilometer, najskôr klesanie a potom stúpanie 😊. Prechádzali sme vedľa zaujímavého vodného diela, asi vodnej elektrárne, ktorá však už teraz nebola zásobovaná vodou ...

Po chvíľke sa pred nami objavil vstup do jaskyne.

Tento kláštor získal súčasnú podobu v 20 storočí. Zaujímavé je, že po prechode cez bránu, sa priamo vo vchode do jaskyne nachádza ďalší kostolík.
 
O pár metrov ďalej sa predávali vstupenky. Pre dospelých to bolo 10 lei (2 eurá). Prehliadka má asi 1 100 metrov a je bez sprievodcu. Po zakúpení lístkov je možnosť požičať si jaskyniarsku prilbu, pretože niektoré prechody sú naozaj nízke, ale dá sa to zvládnuť aj bez nej 😊.

Samotná jaskyňa je vlastne takou puklinou v skale. Jaskynná výzdoba ako ju poznáme zo slovenských jaskýň tu nie je skoro žiadna. Sú tu ale obrovské skalné priestory, ktoré zaujmú svojimi rozmermi a vzhľadom. Musíme ich ale pochváliť za perfektné chodníky osvetlené rôznofarebnými LED pásikmi.

Prehliadka nám zabrala cca 1 hodinu. Cestou k autu sme stretali pomerne veľa ďalších turistov. Boli sme radi, že sme sem prišli relatívne skoro ráno. Vrátili sme sa k autu a preparkovali o kúsok ďalej k lanovke Telecabina Pestera – Babele.

Lanovka z tohto miesta jazdí hore na kopec každú pol hodinu. V budove lanovky boli k dispozícii aj toalety, ktoré sme samozrejme využili 😊. Zakúpili sme si spiatočné lístky a presne o 11:00 hodine sme sa pohli smerom hore.

Cesta lanovkou trvala cca 12 minút a určite to bolo rýchlejšie ako ísť peši na vrchol kopca (hlavne nám) 😊. Hore bolo celkom rušno. Lanovka sem vedie aj z druhej strany kopca. Boli tu aj peší turisti prichádzajúci presne okolo lanovky.

Nestihli sme sa ani poriadne obzrieť a už nám rozvoniavala varená a pečená kukurica, no nekúp si 😊.

Cca 250 metrov od lanovky sa nachádzal skalný útvar s názvom „Babele“.

O ďalších cca 250 m sa nachádzal skalný útvar, ktorý pripomína slávnu Sfingu.

Urobili sme zopár fotiek a vybrali sa smerom k nášmu hlavnému cieľu dňa „krížu na vrchole hory“.
Ten sa nachádzal ešte pár kilometrov pred nami.

Výhľady na všetky strany boli fantastické, zachytiť ich do objektívu sme sa síce pokúsili, ale ten celkový zážitok sa zachytiť nedá ...

Naša 2,5 km dlhá prechádzka na kopec nám trvala niečo vyše hodinky, pretože sme si naozaj užívali tú krásu vôkol. Miestami bol vedľa chodníčka ešte sneh a hneď kúsok vedľa neho zase kvitli rôzne lúčne kvety ...

Dostali sme sa za kopec a naskytol sa nám výhľad na 36 metrov vysoký kríž, ktorý je zapísaný v Guinesovej knihe rekordov ako „najväčší kríž na vrchole hory“.

Pohľady na kríž a celé okolie boli úchvatné ....

Nakoniec sme sa rozhodli, že ku krížu ani nepôjdeme bližšie. Podľa nášho názoru, by sme kríž ani nevideli, ak by sme boli pri ňom 😊.

Sadli sme si teda na úbočí hory, vytiahli proviant a poriadne sa naobedovali s prekrásnym výhľadom okolo seba ...

Posledná lanovka k autu išla o 17tej hodine preto sme sa pomaly vybrali na spiatočnú cestu.

Teraz sa nám ukázalo pohorie Bucegy úplne z inej perspektívy. No však pozrite na tie krásne výhľady, ako z katalógu 😊. V diaľke je vidieť aj horná stanica lanovky, kam sme mali namierené ...

Chvíľkami nám to pripomínalo anglické pobrežie akurát, že tu nebolo more ...

K lanovke sme dorazili o 16:15, čo bol celkom slušný čas na nás 😊. Dokonca sa nám podarila fotka ako z prospektu cestovej kancelárie ...

Na dolnej stanici nás zaujal bufet, ktorý ponúkal rôzne miestne špeciality. Prekvapili nás veľké gule zabalené v alobale. Síce sa nám predavačky snažili vysvetliť o čo sa jedná, ale aj tak sme to nepochopili 😊, nevadí však to treba vyskúšať.

Nám názov „bulz traditional ciobanesc“ nič nehovoril.

Vlastne sa jednalo o jedlo z kukuričnej múky plnené ovčím syrom pripravené na grile. Nebolo to zlé, ale palacinky boli lepšie 😊.

Zas sa priblížil večer a začali sme riešiť čo ďalej. V našom itinerári boli dva body, ktoré boli od seba dosť vzdialené a rozmýšľali sme, ktorý navštíviť a ktorým smerom sa vybrať. Vyhrali bahenné sopky. Tak sme sa rozhodli, že noc strávime v hoteli niekde v blízkosti mesta Buzau, odkiaľ je to k sopkám už len kúsok.

Cez Booking sme si vybrali hotel, ktorý spĺňal naše kritériá, zadali sme ho do navigácie a vydali sme sa na cestu.

Prešli sme cca 250 km, keď sme zaparkovali pri hotely Solar.

Hotel mal všetko, čo sme potrebovali. Začali sme riešiť, čo zaujímavé je ešte v okolí. A vtedy to prišlo 😊. Stalo sa nám to prvý krát na našich cestách, že sme sa trošku pomýlili a ubytovanie sme zle vybrali. Zle ... ubytovanie bolo dobré, ale od nášho plánu byť v okolí mesta Buzau sme sa ocitli v 70 km vzdialenom meste Foscany 😊 ... no čo už ... kto nemá v hlave, má v kilometroch 😊.

Parkovacie súradnice : 45,708933°, 27,195419°

Najazdené :  259 km
Ubytovanie:   38,55 Eur (Hotel Solar)
Vstupné   :   48,76 Eur (Jaskyňa Ialomita,lanovka)

0 comments:

Zverejnenie komentára